Ako som písal pred vyše 2 týždňami, moja stará sa mala rozhodnúť či to skúsime opäť spolu, alebo si povieme definitívne že už tým smerom nebudeme nikdy uvažovať.
Takže aby som jej uľahčil jej rozhodovanie, napísal som 9! strán vo worde kde som zhrnul náš 18-mesačný vzťah, jehop klady aj zápory a poslal ho mailom do BB. Upozornil som ju ne neho SMS a po vyše týždni! mi pršlo potvrdenie že ho čítala, takže zjavne sa s tym neponahľala, no lepšie neskor ako nikdy. Deň na to mi prišla sprava že príde do KE a ďaľší deň sa možeme stretnúť, takže zjavne už nad vecami rozmýšľala a onedlho sa dozviem odpoveď na svoju otázku. No po par hodinách svoj príchod do KE zrušila a odložila na neurčito. Keď sa neozvala v dohodnutom 2-týždňovom termíne, začal som si klasť otázku či prípadne stretnutie má vôbec význam, kedže zjavne nie som v zozname jej priorít priveľmi vysoko. V takýchto myšlienkach sa ozvala a dohodli sme si stretko na vcera, co bolo sice 3 dni po dohodnutom čase, ale čert to ber, nezabijem sa kvoli tomu.
Dosť nemilo ma ale prekvapila jej SMS že stretnutie ruší, pretože zabudla že v stredu poobede odchádza s priateľmi preč na niekoľko dni. To som už nevydržal a zavolal jej že sa teda stretneme naobed, ak jej to vyhovuje. Dohodli sme sa a deň D prišiel 
Najpr sa nechala odo mna hostiť, smiala sa na všetkom čo som povedal, takze som nadobudol pocit že všetko je na dobrej ceste. Po úvodnych cca 15 minútach nezávúznej konverzácie sme sa dostali k dôvodu nášho stretnutia. Jej odpoveď ma ale šokovala. Znela: Neviem! Zachoval som chladnu hlavu a neovalil som ju nicim po hlave, miesto toho som ju zobralk na kratku prechadzku nech sa osmeli a snaď sa dopracujeme pomaly k odpovedi áno či nie, neviem pre mňa nie je odpoveď. Keď ale ani po ďalších 20-30 minútach odpovedi neviem sme neboli k jej áno či nie bližšie ani o milimeter, uvedomil som si že už mam toho dosť. Povedal som že beriem jej neviem ako nie a keďže sa sorava takto neférovo a istým spôsobom sa ma svojim neviem (podľa mňa) snaží držať v pozícii nahradného partnera, nielen že sa s ňou nebudem baviť na temu "skúsime to znovu", ale odmietam sa s ňou stretnúť, nechcem aby sa stretávala s mojimi priateľmi či kontaktovala ma hociakým spôsobom. Taktiež kedže jej rodičia majú dva byty a jeden z nich prenajímaju mne, oznamil som jej že odchádzam aj odtiaľ a tým prerušujem akékoľvek styky. Keď sme sa rozchádzali po istej dobe ticha, spustila: Je mi ľúto že to ... ale nepočkal som na ukončenie jej ospravedlnenia. Takúto morálnu barličku som jej už nedokázal dopriať. Neznášam ak si niekto myslí že najprv niekoho bude vodiť skoro tri týždne za nos, jedná ako keby som bol povinný čakať kedy sa jej uráči a potom povie prepáč a všetko jej zabudnuté. Nie, pred prepáč musí prísť ľutosť, náprava a potom može nasledovať ospravedlnenie, nie takéto prázdne slová. Takže uťal som jej faloš v polovičke slovami: Je mi to jedno, nepoznám ťa. Otočil som sa a odišiel preč.
Či som urobil dobre, neviem. Verím že by som ju v tej chvíli presvedčil ak by som chcel: Ale malo by to zmysel? Myslím že nie, pretože ja nechcem chodiť s niekym koho musím každe ráno presviedčať, pretože ak miluješ, nie je čo riešiť a ona veci vyriesiť nevie 
.
Takze som naďalej sám, ale aspoň viem že je to tak a možem slobdodne rozhodvať o svojom ďalšom živote. Pre mňa prestala existovať a uváhy čo ak mam už len v slabých chvíľkach. A o tých sa tu ešte možno občas zmienim.
Komentáre