Už dlhšiu dobu ma mátaolo v hlave podujať sa na nejaký dlhší vylet na bicykli, ale nebolo akosi s kým. Preto som uvítal keď som zistil že aj kamáratka má záujem, len som sa mierne obával či bude vládať. Je síce pravda že Táňa je športovec a bola s nami na niekoľkýych zimných výletoch, takže nebol dôvod pochybovať, ale úplne som sa pochybnosti nezbavil.
Moje pochybnosti sa ale začali rozplývať hneď na stanici keď sa prihnala ako víchor pomedzi ľudí 
Vlakom sme za zaviezli do Spišských Vlách a odtiaľ sme pokračovali na vlastných kolesách na Spišský hrad.
Nakoľko som tam už bol mnohokrát bol som zvedavý či sa zmenila expozícia, nakoľko mám pocit že vždy je tam presne to isté. Moja predtucha ma nesklamala a jedinou neprehľadnuteľnou zmenou bol hustejší travnik na Dolnom nádvorí, zhora to už vyzeralo ako anglický park.
Nechcem sa púšťať do úvah o cenách vstupného, podstatné je či za svoje peniaze človek niečo dostane. Ak by som mal ja určovať cenu podľa služieb, myslím že ak by som dal dvacku, tak musia skákať od radosti. Expozícia z čias mojho detstva (a všetkých ďalších návštev), žiaden sprievodca, to by už človek čakal že mu k lístku dajú dáky papier do ruky ktorý aspoň niečo napovie 
Na druhú stranu musím pochváliť že som sa nestretol s obligátnym zákazom fotenia, čo je vec ktorá ma neprestane zarážať, nakoľko nemám pocit že by som mal platiť za povolenie fotiť svoje cesty aby som mohol na staré kolená spomínať. Ak by som ich chcel predávať či komerčne využívať to je iné, ale zato že ich ukážem kámošom, to sa mi zdá pomaly nemorálne. Práve vďaka tomu že som smel fotografovať mohli vzniknúť niekté fotky z mučiarne.
Prv než som na dereš či do klady vliezol, všetci ich len oťapkávali, nikto nemal guráž vyskúšať ich, ale keď som odchádzal, obe výchovné pomôcky boli už plne obsadené.
Jedinou novinkou, ale to ma možno len klame pamäť je sprístupnenie veže z ktorej je nádherný výhľad.
Pokochali sme sa a pomalicky pobrali za haluskami mojej mamky ktore sme mali po ceste. To znamenalo vrátiť sa spať do Spišských Vlách a odtiaľ cez Krompachy k nám do Štefanskej Huty.
Prijemne občerstvený a oddýchnutý (veď bol aj dezert sme vyrazli smer Košice, moj druhý domov. Obával som sa výstupu na Folkmar, je to riadny kopec, ale na moje počudovanie sme ho zhltli ako malinu a mohli sme si užívať dlhý - predlhý zjazd dole. Výstup na Jahodnu a zjadz dole bol opakovaním predchádzajúceho.
Náš výlet sa skončil za hustnúceho šera v Košiciach. Obaja perfektne oddýchnutý, bez stopy výnimočnej únavy a tak už viem že s Táňou sa možem pustiť hocikam. Je ideálny spoločník, pretože je to jeden z mála ľudí čo kecá porovnateľne so mnou. A o jej kondícii poviem len, že ak keby šla len čosi rýchlejšie, tak za ňou ani nevládzem :-) Ale to ostane tajomstvom, k tomu sa nikdy nepriznám :-)
Komentáre